Čertovská 30-tka má už svoju históriu a každým rokom si získava viac a viac účastníkov. Na tohtoročnom pochode sa zúčastnilo 170 turistov. Samotný čertovský chodníček meral 16 kilometrov.
Milovníci turistiky sa pochodu zúčastňujú nielen preto, že prechádzka v prírode je určite zdravšia ako tráviť voľný víkend v nákupnom centre, ale aj pre teplú kapustnicu a priateľskú atmosféru, ktorá na podobných stretnutiach panuje.
Tohtoročná zimná Čertovská 30-ka začala a skončila pred kulturákom v obci Jedľové Kostoľany. Už od prvých metrov našej púte sa vytvoril dlhý rad ľudí, ktorí veselo kráčajú smerom na Horné Lúčno. Viac ako 170 účastníkov prešľape cestu dokonale, preto sa žiadny opozdilec nemusí obávať, že sa stratí.
Organizátori opäť mysleli na všetko, preto okrem nástrah lesných ciest, ktorými sú blato a mláky pripravili pre účastníkov aj niekoľko prekážok.
Nedajte sa oklamať fotkami, dĺžka trate preverí fyzičku aj hlavu každého účastníka. Prejsť 16 km po rovinke je jedna vec, dať si to však po blate a snehu cez les je úplne niečo iné. Skupina míňa skupinu, ale tá hlavná je stále pred nami. Chvíľkové rovinky striedajú klesania a stúpania.
Po niekoľkých hodinách sa dostávame na prvé stojisko – chatu Žiare. Ide o naozaj malebné miesto v strede bukovo-dubového lesa.
Na niektorých je vidieť, že sa im nechce ani odísť. Každý niečo otvára, žuje, fotí, ale hlavne klebetí – inými slovami pohoda. Nakoniec predsa len všetci vyrážajú smerom na Krížne cesty, kde nás už čaká druhý najvyšší kopec Tribečského pohoria. Niektorí pozerajú na skalisko s obavou, ktorá je celkom na mieste.
Na Sokolec značka nevedie, musíte ísť rovno za nosom až na vrchol. Našťastie máme „ťažného psa“. Hrebeň Sokolca je od 1997 chráneným územím, fauna je tu iná ako v okolitých vrchoch. Zaujímavosťou je, že na skalisku v relatívne malej nadmorskej výške rastie kosodrevina.
Každopádne je to miesto s krásnymi výhľadmi na Štiavnické vrchy, Lehotu, Inovec a Tribeč.
Cestou späť sa držíme červenej turistickej značky. Kilometre nám ubiehajú celkom rýchlo najmä kvôli družným rozhovorom s ostatnými účastníkmi.
Hodinku pred cieľom sa naposledy zastavujeme na Brezovom štále, kde dopíjame posledné kvapky čaju i slivovice a už myslíme na teplú kapustnicu.
Je za nami prvá tohtoročná túra, na ktorej sme si aktívne oddýchli a načerpali nové sily. Netvrdím, že to bolo jednoduché. Ale turistika je niekedy aj o tom, aby sme si preverili čo dokážeme a prekonali vlastné hranice. Stanovili si výzvu a vyhrali sami nad sebou.
V závere tohto článku by som rád vniesol trochu duchovna a uviedol pár pekných slov ako poďakovanie za príjemnú turistickú udalosť.
Ďakujem Ti Pane za tú krásu vôkol, že ma ochraňuješ, a že som nezmokol – že mi dávaš silu či v zime či v lete, prežiť každú chvíľku v tomto krásnom svete.
